O pol šiestej som sa v krátkom tričku vybrala do knižnice, ktorá sa nachádza na skok od internátu, aby som si predĺžila výpožičnú lehotu jednej päťstostranovej knihy. Keďže bol ale krásny deň, ideálny na prechádzku a mne sa ani náhodou nechcelo vrátiť do tej zatemnenej izby, vykročila som a šla kam ma nohy niesli.
Najskôr som zavítala do obchodu s oblečením na „Carreterii“- ulici v centre mesta, kde všetci cuenčania chodia nakupovať. Pokochala som sa čínskym oblečením za „nečínske“ ceny a pretože som skôr človek naturálny a kultúrny, moja módna prehliadka najnovšieho tovaru sa rýchlo skončila a dobrodružná cesta pokračovala smerom do starej časti mesta, do „Casco Antiguo“, ktorá leží na kopci, poprepletaná všakovakými uličkami. Nebola by som to ale ja, keby som sa nevybrala tými najstrmšími z nich. No nič to, stálo to za to.
Cestou som postretala zopár nadšených rodín s deťmi, čo využili pekné počasie na výlet , ale inak som si vychutnávala ticho a scenériu, ktorá sa mi odkrývala pred očami. Netušiac ako som sa znova ocitla na hlavnom prúde cesty. Zbadala som otvorené dvere jedného z mnohých kostolov, kde bola práve omša. Vnútri bolo dokopy asi šesť, či sedem ľudí,všetko dôchodci, iba ku koncu vošlo zopár turistov. V podstate ma to až tak neprekvapilo, lebo je všeobecne známe, že cez týždeň španielov v kostole veru nenájdete aj keď sa hrdo vyhlasujú za silno katolícku krajinu.Teda, poviem vám bola to riadna rýchlovka, dvadsať minút a bolo po všetkom. Zato mi zvýšil čas na preskúmanie ďalších zátiší tohto bludiska.
A tak som natrafila na výstavu ľudového umenia. Vstup bol voľný tak som vbehla dnu a popozerala ručne vyrobenú keramiku, stolné lampy, rôzne čačky-mačky a všakovaké predmety. Poobdivovala som, slušne pozdravila uja, čo sedel za pultom a pokračovala v púti. Prešla som cez Hlavné námestie, ktorého dominantou je historická katedrála pochádzajúca z 12. storočia, no ovplyvnená a prerobená architektonickými štýlmi asi takmer každého obdobia.
Moja zvedavosť sa nenasýtila ani vo výške 1OOO metrov nad morom, v ktorej sa nachádza. Nedalo mi a kráčala som smerom hore, do neznáma, kde budovy dýchali čím ďalej tým viac históriou z čias, keď toto maurské mesto dobyl kasílsky kráľ Alfonso VIII. Takou je aj kostol Petra Apoštola. Ako inak som vošla aj tam, urobila exkurziu s tlačeným sprevodcom v ruke. Vyškriabala som sa 89 schodmi (aspoň tak to písali) do zvonice odkiaľ bol dych lapajúci výhľad na celé údolie.
Nakoniec som sa predsa len dostala až na samý vrch mesta, kde sa už aj autá otáčali. Pri ruinách hradieb som porobila mobilom zopár fotiek a bola by som tam možno na skale posedela ešte chvíľku, keby z ničoho nič nezačne popŕchať a ja som pre istotu nenasadla na autobus, čo práve schádzal dole. Začítala som sa do tej mojej päťstostranovky o afrických kmeňoch v Nigérii a za niekoľko minút som bola opäť dole v meste, opäť v realite. Čas na mobile ukazoval niečo okolo pol ôsmej. Pred vchodom do intráku som ešte hodila pohľad do parku, kde stále popŕchalo cez slnečné lúče a jemný vetrík, čo pofukoval. Aj to je jedna rarita Cuency, ale o tom už inokedy.