Keď som bola malá, pamätám si, ako s trpezlivosťou odpovedala na moje všetečné otázky a keď som sa na niečo sťažovala, s láskou, ale vážne ma hneď pokarhala. Možno si už pri toľkých deťoch zvykla, a aj dnes vám povie, že to nestojí za reč, ale ja jej to nikdy nezabudnem. Ani to ako sa jej ešte teraz občas uvelebím na kolená, keď príde unavená v piatok z „poobednej“ a ja ju čakám v kuchyni aby som jej porozprávala, čo ma za celý týždeň postretlo. Mami, som na teba hrdá. Už len pre to, že si ma priviedla na svet. Viem, že to nebolo ľahké, pripraviť sa na ďalšie dieťa do rodiny, v poradí už šieste. Ďakujem ti, že som práve to šieste dieťa z ôsmich, aj keď ty by si povedala, že za to musím ďakovať jedine Bohu. ( a opäť by si mala pravdu). A keď som na narodineny dostala tvoju , síce stručnú, ale láskyplnú sms-ku, mi zostalo akosi clivo, lebo viem koľko námahy ťa stálo, aby si napísala tých pár slov. Máš v sebe tú silu svojho mena, ktoré si dostala keď som bola ešte len jedna bunka v tvojom brušku. A to meno hýbe vrchmi, ale najmä slznými kanálikmi... lebo si jednoducho MOJA MAMA.
Trochu o mamách, trochu o tej mojej
Moja mama je úžasný človek. Mamy sú jednoducho už raz také. Máte pocit, že sa pre to narodili. Vždy cítite to puto, ktoré vás neviditeľnou pupčnou šnúrou spája a v kútiku duše dúfate, že aj vy raz budete aspoň sčasti takou matkou akou vám je ona. Vždy na blízku. Aj keď ste na mieste 2500 km vzdialenom. A čímže to je?